Superskupiny boli moderné tak hádam pred miliónmi rokov, ale to neznamená, že dnes je to len preležaný archaizmus. Veď keď sa spoja tak invenční jedinci ako Sammy Hagar, Michael Anthony, Chad Smith a fenomenálny Joe Satriani, tak sa svet môže tešiť na dobrodružstvo s vlastnými názormi a odvážnymi víziami.
Vie boh, akými hudobnými cestami by sa trmácali títo štyria mušketieri, keby sa ich životné čiary nepresekli v mexickom Cabo Wabo, ale môžeme oprávnene špekulovať, že by sa asi dosť kľukatila. Rozdiel medzi ich pôvodnou tvorbou nie je natoľko diametrálne odlišný, ale je pravdepodobné, že teraz nasadli do vlaku, ktorý ide tým správnym smerom. Chickenfoot je zásadná výhybka do staronovej krajiny tvrdej a melodickej hudby. Zámerne nehovorím do hard rocku. Nie že by nebol na tomto albume prítomný, ale stojí v jednom rade s heavy metalom, klasickým rockom a baladickými momentmi. Nadchádzajúci rozhovor s jedným zo zakladajúcich členov Sammy Hagarom je snaha vysvetliť o čo vlastne ide, kde sa nachádzajú a kam smerujú.
Ako ste prišli na myšlienku vytvoriť superskupinu zo štyroch svetoznámych muzikantov, ktorí navyše majú svoje vlastné, dobre rozbehuté hudobné kariéry? Bolo to úplne prirodzené alebo...?
Mal som trochu menej práce ako zvyčajne a preto som si uvedomil, že ma unavuje byť líder a viesť kapelu. Niečo podobné pociťoval aj Joe, ale to som sa dozvedel až neskôr. Stále som riešil veci okolo kapely a tak som si chcel trochu oddýchnuť a odreagovať sa. V Chickenfoot som pustil opraty a namiesto toho len diskutujem, rozhodovanie som nechal na Chadovi a Mikeovi. Podobne tak urobil aj Satch. Chad sa v tom dokonca vyžíva a prichádza so zaujímavými nápadmi, samozrejme, že sa teraz nebavíme o hudbe. Proste sme otočili úplne naopak, urobili sme si z toho zábavu a Chad a Mike, ktorí doteraz nemali veľa možností viesť kapelu, sú teraz našimi predákmi a my s Joeom sa len prispôsobujeme. Funguje to skvelo a všetkým to takto vyhovuje.
Aký je rozdiel medzi obyčajnou kapelou a združením supermuzikantov ako ste vy štyria?
Je to skoro rovnaké. Aj pre takých muzikantov ako sme my platí to, čo aj pre garážovú skupinu, musí byť prítomná chémia. Navyše, veľmi sa mi nepáči termín „superskupina“. To pomenúva niekoho, koho dá dokopy nahrávacia spoločnosť za pomoci právnikov a za účelom zarobiť na tom množstvo peňazí. My sme ako tá partia z garáže, len sme si povedali: „Hej, poďme si spoločne zahrať“. Nie sme žiadna superskupina, ale len partia muzikantov, ktorí začali od zhora, teda od úspechu. A asi sme aj preto vypredali naše prvé turné bez toho aby sme mali album na trhu. Vstupenky sa vypredali za pár minút. Samozrejme nešlo o veľké arény, ale aj tak nás videlo tisíce fanúšikov.
Nechal si sa počuť, že nahrávanie tohto albumu bola pre teba najväčšia zábava, lebo sa nahrávalo bez vydavateľstva, bez manažérov, bez vonkajšieho tlaku. Mohol by si mi niečo o tom povedať?
Keď som prvýkrát v živote v roku 1972 išiel s Montrose do štúdia, tak som cítil obrovský tlak. Bol som vyplašený a strémovaný, pretože som nikdy nebol v štúdiu, nikdy som nespieval do mikrofónu so slúchadlami na ušiach a nenahrával materiál, ktorý sa mal dostať do sveta. Vtedy, ale aj ako sólový interpret, keď som už mal viacej slobody, som sa cítil v rozpakoch. Potom som prišiel do Van Halen, teda do zabehnutej slávnej kapely s vlastným režimom, a ja som znovu pociťoval frustráciu a obrovské očakávanie. Po odchode od Eddieho sa mi uľavilo, i keď drobné stresy som zažíval aj s The Wabos, lebo od tejto kapely sa zase očakávalo, že keď som tam, tak zaručene musí prísť úspech. A teraz? Teraz to bolo úplne iné, jednoducho sme sa štyria dali dokopy, bez nahrávacej spoločnosti a bez predsudkov. Nikto nám nehovoril, aby sme vyrábali hity, nikto od nás nič neočakával. Bolo to úplne naopak, najprv sme celý materiál nahrali a až potom sme zháňali vydavateľa. Je ironické, že sme nepochodili asi v troch, či štyroch veľkých vydavateľstvách, nemali o nás záujem. Neverili nám, mysleli si, že na tom chceme len zarobiť peniaze a navyše nemali predstavu čo si majú s nami počať. A nakoniec dobre, že nás odmietli, lebo by nás asi zničili, alebo aspoň by sa o to snažili.
Pokiaľ viem, nahrávku ste robili naživo v štúdiu. Aké sú výhody takéhoto prístupu?
Na takúto nahrávku je potrebné mať pri sebe jedincov, korí operujú na rovnakej vlnovej dĺžke ako ty a navyše sú aj výbornými inštrumentalistami. Keby sme to robili obvyklým spôsobom, každý nástroj zvlášť, bolo by všetko sterilné, ale takto sme zachytili tú úžasnú energiu, ktorá z nás v danom momente len tak sršala. Nahrávať jednotlivo, to je dobré pre kapely, ktorým to naživo veľmi nejde, alebo interpretom, ktorí používajú vo svojej tvorbe veľa samplov a rôznych iných trikov. Od začiatku sme vedeli, že hrať naživo je správne, a tak sme vždy nahrali niekoľko verzií tej ktorej skladby a vybrali sme tú najlepšiu. A potom sa išlo na ďalšiu skladbu. Takýto proces bola jednoducho mágia. Keď sa to robí po nástrojoch, konečný výsledok vôbec nemusí zodpovedať tomu, čo ste chceli dosiahnuť.
Keď ste začínali a potrebovali ste gitaristu, ako vás napadlo zavolať Joea Satrianiho?
Joe je veľmi jemná osobnosť. My dvaja s Chadom sme blazniví šialenci, vždy náchylní robiť šialenosti a Joe je vždy vážny a vyrovnaný, ktorý dáva pozor na veci, ktoré my so svojimi povahami prehliadame. Keď počúvame hotovú nahrávku, tak my kričíme a skáčeme na gauči, ale Joe ten sedí a sústredene počúva. My skonštatujeme, že nahrávka je dobrá a tešíme sa z nej a Joe nás zahriakne: „...nie nie, počkajte, túto časť...“ a my len musíme prikývnuť, lebo má pravdu. Je to intelektuál a je úžasný, je pre nás prínosom a inšpiráciou. Niekedy len príde s gitarou a začne hrať nejaký riff, Chad sa v momente chytá a mne už v hlave napadá melódia. A hotovo, nápad je na svete a ja idem písať vhodný text. Vtedy musím vymyslieť vhodnú tému, o čom by vôbec tá skladba mala byť, a to je najťažšia časť celého procesu skladania skladieb. Niekedy mi to napadne hneď a inokedy si to beriem domov na víkend, kde som preč od všetkých a moja mysleľ má možnosť sa uvoľniť. Samozrejme zmena prostredia pomáha aj inšpirácii. A táto skladba je o Mexiku a táto je zase venovaná matke ako „My Kinda Girl“. Písať texty je asi jediná vec, ktorú robím osamote, inak skoro všetko pri tvorbe nových skladieb robíme spolu.
Poďme sa trochu porozprávať o skladbách. Počul som že skladbu „Learning to Fall“ považuješ za svoju najlepšiu baladu. Povedz mi niečo o tom.
Milujem túto skladbu. Joe mi hral jej motív hneď v prvý deň keď sme sa dali dohromady. Pomyslel som si: „To je dobré, balada, to niečo znamená.“ Vtedy sa mi vôbec nechcelo pracovať, ale toto ma chytilo. Je zvláštne, ale táto skladba bola od začiatku zatracovaná. Nechceli sme mať baladu na doske, ale nakoniec sme ju urobili. Joe mal pôvodne myšlienku urobiť ju s veľkou produkciou so syntetyzátormi alebo so slákmi, ja som však chcel na albume len skutočné rockové skladby, ale Chad súhlasil s Joeom. Našťastie sme jú skúsili hrať a bolo to úžasné a ja som zachránil jeden nahrávací deň. Bol som tak oduševnelý, že ostatným naskočila husia koža. A odvtedy, keď ju hráme, zakaždým sa cítime rovnako, lomcujú nami emócie. Skladba tým pádom bola automaticky zaradená na album. Je to náš obľúbený kus a dokonca aj našim ženám sa páči, čo je veľmi pozoruhodné. Podobá sa na balady z osemdesiatych rokov, ale vo veľa veciach ich predbieha. Môj text je výborný a melódia je jedna z najlepších aké som kedy vymyslel.
Počul som, že zo začiatku mal Satch pochybnosti o „My Kinda Girl“, ale postupom času si ju obľúbil. Prečo mal s touto skladbou problémy?
Bolo to asi takto: Joe bol v štúdiu a dokončoval nejaké gitarové party, ja som bol s Mikeom v inom štúdiu a robili sme k tejto skladbe vokály. Joe nemal ani potuchy o tom, čo my dvaja robíme, pretože tú skladbu sme spolu napísali v štúdiu a dávali sme ju dokopy ako kapela. Vtedy som ju nenaspieval, lebo som bol veľmi zachrípnutý. Takže nikto ma ešte nepočul tú skladbu spievať, navyše toto je jedna zo skladieb, kde som nenahral vokály naživo s kapelou, ale sa nahrávali dodatočne. Šiel som do môjho štúdia, pracoval som na tom celý deň a vedel som, že to je skvelé. Mike a ja sme boli nadšení refrénom, keď sme to počúvali, znelo to ako Crosby Stills and Nash. Ja som bol v takej eufórii, že som navrhol, aby sme zavolali Joeovi a prehrali mu to cez telefón. Myslel som si, že by to mohol byť najväčší hit aký sme kedy mali. Keď sme mu to prehrali, povedal: "Neviem, znie to príliš komerčne." a ja som mu odvetil: "Joe, vôbec to tak nie je. Je to hit, jasné?" a on na to: "OK, ale až príliš". Moja odpoveď znela: „Nie, v žiadnom prípade“. Joe bol celý život inštrumentalista, takže nikdy nemal skutočný hit, okrem toho čo napísal pre Coldplay, hahaha... Bol nervózny, myslel si, že je to na nás príliš popové, a tak sme sa spolu vrátili do štúdia, vyhodili niektoré zjemňujúce stopy a pritvrdili sme ju. Vokály sme vsadili hlbšie do skladby, urobili sme ju rockovejšou. A napriek týmto úpravám mal Joe stále obavy, pretože táto skladba hovorí o žene. Ja som však tvrdil, že ženy budú túto skladbu milovať, je to óda na slobodnú matku. Moje deti majú v škole spolužiakov, z ktorých polovica rodičov je rozvedená. Pravdepodobne 35 percent detí v tejto krajine má len matku alebo len otca a zaslúžia si uznanie, je dosť ťažké pracovať, zarábať a popritom vychovávať dieťa a tak som si myslel, že to bude pre nich pekná pocta. Joe sa nakoniec nechal obmäkčiť a musím povedať, že aj našim manželkám, priateľom a ľuďom z médií sa to páčilo. Joe je proste príliš seriózny, myslel si že ľudia to budú chápať tak, že sa zbavujeme zodpovednosti, ja si však myslím, že je to veľmi úprimné.
S Michaelom ste priateľmi dlhú dobu, ešte z čias tvojho pôsobenia vo Van Halen. Aké to je znovu spolu pracovať?
Michael bol vo Van Halen nedocenený... asi tak, ako ja a moja hra na gitare nebola vo Van Halen vítaná. Eddie je skvelý gitarista a dosť sťažuje iným muzikantom aby pri ňom vynikli. Ani Jack Bruce nedostal toľko možností keď hral s Ericom Claptonom, veď ani o basgitaristovi Joe Satrianim si toho veľa nepočul, nie? Mike bol vždy v tieni a pritom si myslím, že je to jeden z najlepších rockových basgitaristov, spolu s Fleom, a navyše je to dobrý aj skvelý spevák. Je to proste muzikant par excellence a ešte k tomu aj vynikajúci človek a priateľ. Vždy je triezvy, s výnimkou po koncerte, keď si všetci dáme nejaký pohárik, či pivko.
Vaše úplne prvé turné s Chickenfoot bolo len po malých kluboch, prečo?
Každá nová kapela začína od klubov a tak aj my sme to urobili a navyše sme to považovali za to najlepšie pre Chickenfoot. Mohli sme počkať kým bude album vonku a ísť vypredávať veľké arény, ale my sme chceli hrať, a tak sme začali ako každá iná neznáma kapela. Bolo to veľmi obohacujúce a inšpiratívne, zohrali sme sa a teraz sme pripravení vyraziť trebárs aj do Európy na veľké festivaly. Dali sme dohromady skvelý hudobný materiál, ktorý určite obstojí aj na veľkých pódiách. Ja milujem hranie v malých kluboch, lebo aj môj bar Cabo Wabo je tiež podobný a hrám tam veľmi rád a často. Môžete sa zamerať na ľudí, ktorým vidíte do tváre, a nie ako na veľkých štadiónoch, kde dovidíte maximálne do prvých piatich radov. Je to osobnejšie, je tu kontakt a to sa mi páči a naozaj to milujem. Škoda, že sa tým nemôžeme živiť. Toto turné bolo pre nás stratové, ale stálo to za to, lebo sme sa obohatili iným spôsobom. Investovali sme do seba a hrali sme vždy pred plným publikom a to je lepšie ako hrať na prázdnom štadióne.
Aká bola pôvodná motivácia sformovať Chickenfoot?
Ja potrebujem každých desať rokov urobiť vo svojom živote nejakú zásadnú zmenu. Samozrejme, že som stále členom kapely Waboritas, ale chcem hrať aj s inými ľuďmi, čo by ma posúvalo dopredu. Hlavnou inšpiráciou stvoriť Chickenfoot bola túžba hrať s najlepšími muzikantmi, muzikantmi, ktorí dokonale ovládajú svoj nástroj a ešte sú to aj vynikajúci ľudia. Chad Smith je jedným z najlepších bubeníkov, tak ako aj Michael Anthony, ktorý je vynikajúci basgitarista a doprovodný spevák. A Joe?... to nemusím ani hovoriť, je to špička medzi gitaristami. Chcel som dať dohromady presne takýto typ kapely a ako vidíš, stalo sa.
Inšpirovali Vás Cream, myslím ako superkapela, aj keď v tvorbe Chickenfoot sa nenachádzajú jazzové, či bluesové improvizácie, ale skôr funky a hard rock. Nemáš ten pocit?
Áno aj. Keď poviem, že Cream, tak to platí, lebo táto superskupina bola podivný mix hudobníkov, pri ktorých sa zdalo, že nemôžu byť kompatibilní. Jack Bruce má špecifický basgitarový štýl, skoro ako Bach, Eric Clapton je naozaj elegantný gitarista, ktorý hrá len toľko koľko treba a Ginger Baker je príliš swingový na rockového bubeníka. A vidíš? Fungovalo to. Vytvorili si veľmi osobitý sound. A niečo podobné je aj v Chickenfoot. Chad má funky štýl, Joe vychádza zo základov blues, do ktorých implantuje futuristické prvky, a Mike má veľmi osobitý štýl... tiež by si nepovedal, že to bude fungovať a funguje to a ako skvelo.
Nebál si sa spolupracovať s takými skúsenými hudobníkmi, z ktorých každý má vlastnú kariéru. Nemá to nevýhody?
Naozaj to nemá žiadne nevýhody, práve naopak je to výhoda, lebo keď niekto príde s nejakým nápadom, tak takíto muzikanti na to reagujú okamžite, behom pár sekúnd. Veľmi rýchlo sa tak tvoria nové skladby, ktoré vychádzajú z momentálnej spontaniety, a teda nenudia a sú životaschopné. Sú stále čerstvé.
Zaujímala by ma otázka, ako sa od seba líšia Joe Satriani a Eddie Van Halen, myslím ich prístup k hraniu alebo k skladaniu skladieb?
Ako skladateľ je Joe rýchlejší, čo z neho robí lepšieho partnera, lebo aj ja rýchlo pracujem. Akonáhle počujem nejakú hudobnú štruktúru, doslova okamžite vymýšľam melódiu a vzápätí už píšem aj text. Práca s Joeom je naozaj skvelá. Keď sme si povedali, že urobíme niečo do funky, tak sme to hneď urobili. S Eddiem by to bolo také, že by sa zdvihol a odišiel a po týždni by bola na svete skladba v štýle funky. Aj napriek istej pomalosti bola však práca s Eddiem vždy výborná, veď sme spolu napísali kopu dobrej muziky. Van-Hagar bol dobrý skladateľský tandem, ale strašne pomalý, veď album For Unlawful Carnal Knowledge sa písal dlhočizné tri roky. Pri stretnutí s Van Halen v roku 2004 sme chceli novú dosku, ale Eddie mal len tri skladby. Eddie jednoducho nie je tak plodný a hlavne nie je taký rýchly, a to je diametrálny rozdiel medzi ním a Joeom, pokiaľ ide o skladanie. Čo sa týka hrania obaja sú fenomenálni. Inovácie, ktoré Eddie priniesol v začiatkoch Van Halen, boli unikátne. Čo sa týka Joea, proste to je muzikant, ktorý vždy podá perfektný výkon a pritom môže hrať čokoľvek.
Prečo na albume Chickenfoot nehráš na gitare?
Zameral som sa len na spev a ten som chcel aby bol na doske perfektný. Keby však bolo potrebné hrať na gitaru, tak by som hral, vôbec by to pre mňa nebol problém. Pri Joeovi to však vôbec nie je potrebné. Keď sme sa dali dokopy, tak sme si to rozdelili, on písal hudbu a ja som dodával texty a vokálne melódie. Išlo nám to tak rýchlo, že som sa nestihol naučiť gitarové party, a tak samotné nahrávanie ostalo len na Joeovi. Trvalo to len štyridsaťtri dní... myslím celé skladanie, písanie a nahrávanie celého albumu.
Koho si sa snažil napodobniť ako prvého, keď si začínal hrať na gitare ako chlapec?
Môj úplne prvý idol bol Dick Dale a potom, ako každý v tej dobe, som sa snažil interpretovať sóla Erica Claptona, či už jeho veci z obdobia Yardbirds, alebo Mayallových Bluesbreakers. Prvé sólo, notu po note, ktoré som vedel bola tá bluesová linka z „Have You Heard“. A keď vyšiel album Fresh Cream tak som sa naučil všetky skladby a to isté platí aj o doske Disraeli Gears. Je pravda, že ma viacej brali, Clapton a Peter Green ako Hendrix.
Akú si mal prvú gitaru, pamätáš si ešte na ňu?
Ale áno, bola to stará gitara Guild, ktorá ležala u jedného týpka v obchode a stála 25 dolárov. Nemala snímače, bolo to len gitarové telo, ktoré som si premaľoval na bielo a z našetrených peňazí som ju osadil Humbuckermi. V podstate som vyrobil hybrid gibsonovského Les Paula a Explorera v tele starého Guilda.
Na akých gitarách si hrával?
Mal som aj Les Paul Juniors, ale vyhovovali mi aj gitary SG. Avšak naozaj nedám dopustiť na značku Gibson. Som fanatik. Mal som aj model ES-335, ktorý som používal tak, že som si vytvoril najlepší beglajtový sound na tejto planéte. Nesmiem zabudnúť ani na svoj Les Paul ´59, ktorý som použil v skladbe „Bad Motor Scooter“.
Ako prebieha proces skladania skladieb medzi tebou a Satrianim?
Ako som už spomenul, väčšinou Joe príde s nejakými akordovými štruktúrami a ja následne napíšem text a vymyslím melódiu. Potom prídu na rad Chad s Mikeom a vymyslia rytmiku tak, ako to cítia. Je sranda, že zakaždým, keď sme niečo zložili, Joe povedal: „Wow, to je iné, než ako som si myslel. A lepšie. Je radosť skladať pre ľudí, ktorí tak dobre rozumejú svojmu remeslu. A to je presne to, čo som očakával od tejto kapely.“ Joe priniesol úžasné polotovary, ako napríklad „Soap on a Rope“ a pre mňa už nebol problém napísať dobrý text a vymyslieť vhodnú melódiu. Mojím cieľom je vždy posunúť to, čo pôvodne mal na mysli.
V ktorej pozícii sa cítiš lepšie, ako spevák, či ako gitarista?
Bude to znieť divne, ale ja som v prvom rade spevák a to, že som schopný si zahrať melodickú štruktúru na gitaru alebo na piano, práve to robí zo mňa lepšieho vokalistu a skladateľa. A hlavne skladateľa, lebo keď mi napadne melódia viem si zobrať do rúk gitaru a vymýšľať k nej aj beglajty. Potom pridáš vokál a skladba je hotová..Hahaha...
Ako si udržuješ svoj hlas v tak dobrej forme už toľké roky?
Nikdy som nefajčil obyčajné cigarety a obzvlášť na turné nefajčím vôbec nič. Tiež nie je dobré zaťažovať hlasivky horúcim a veľmi koreneným jedlom a zásadne sa nesnažím spievať keď som nachladnutý, alebo mám alergiu. Spievam len vtedy keď mám hlas, telo aj dušu úplne v poriadku a samozrejme vtedy podávam aj najlepšie výkony. Je aj veľmi dôležité naplánovať si vystúpenia tak, aby boli medzi jednotlivými koncertmi dostatočne dlhé prestávky na regeneráciu, ale tiež nie je dobré keď človek dlhšiu dobu nespieva. Ešte jedna zaujímavosť... keď som bol mladý, vždy som chcel mať hlas hrubší a čiastočne zachrípnutý, ako starý černoch. A dnes mám presne taký hlas, aký som vždy túžil mať.
Môžeš prezradiť, či sa dočkáme viacerých albumov projektu Chickenfoot?
To je ťažká otázka...nemôžem stopercentne povedať, že určite, ale všetci štyria cítime, že by sme mali urobiť viac dosiek Chickenfoot. Existuje však viacero dôvodov, kvôli ktorým sa nedá povedať, kedy sa odhodláme na ďalší materiál a hlavne kedy si nájdeme na to čas, samozrejme všetci štyria. Bude to znieť neuveriteľne, ale najvyťaženejší je Chad, lebo Red Hot Chilli Peppers, majú v súčasnosti asi najviac aktivít. My ostatní sme sami sebe pánmi, aj keď trochu zložitejšie je to aj so Satchom, lenže ten má takú radosť, že hrá v regulérnej kapele, že si nemyslím, že by povedal nie. Myslím si, že najviac dva, možno tri roky a bude nový album Chickenfoot. Mne zatiaľ nerobí problém vrátiť sa k Wabos a baviť sa ďalej po starom.
Vydavateľstvo Eagle Rock Entertainment stanovil dátum 26. apríla, kedy vo Veľkej Británií vyjde na Bluray disku a DVD Chickenfoot: Get Your Buzz On Live - jedna z najočakávanejšieho rock 'n' rollového dvd v roku. Blu-ray a DVD vyjde v Amerike 20. apríla prostredníctvom EMI Amerika.
Natočené cez 16 Hi-Definition kamier, cez 3 vypredané koncerty Chickenfoot: Get Your Buzz Na Live ponúka fanúšikom zažiť nezabudnuteľnú príležitosť štyroch rock 'n' rollových legiend na pódiu, všetko s dynamickou atmosférou.
Chickenfoot, ktorý získali ocenenie ako najlepšia nová skupina roka - 2009 v prestížnom britskom časopise Classic Rock, ktorá pôvodne bola zložená v roku 2008 členmi - spevák Sammy Hagar, bas gitarista Mike Anthony, gitarista Joe Satriani a Red Hot Chili Peppers bubeník Chad Smith.
Od vydania debutového albumu v júni 2009, kapela získala ocenenie ako zlatý album a predala v Amerike a Kanade už cez 750 000 kópií.
Počas toho istého roka sa kapela pustila na malé klubové turné po Severnej Amerike, neskôr cez leto hrali v Európe, vrátane festivalu Montreux, vrátili sa do Severnej Ameriky znova vykonať dve vypredané turné, nasledovali ďalšie na jeseň.
Blu-ray a DVD obsahuje jeden celý koncert v Dodge Theater in Phoenix, Arizona, 23. septembra 2009, ďalej bude obsahovať zábery zo svätostánku v Atlante, Gruzínsku a Rock And Roll Hall of Fame v Clevelande v štáte Ohio.
Toto vzrušujúce Blu-ray a DVD ďalej obsahuje predtým nikdy nevidené zábery zo zákulisia, zriedkavé rozhovory, extra zábery z koncertov, fotogalériu a ďalšie veselé segmenty špeciálnych hostí vrátane Adam Corolla, Bob Weir a Christopher Guest (alias Nigel Tufnel).
Track listing:
01. Avenida Revolution
02. Sexy Little Thing
03. Soap On A Rope
04. My Kinda Girl
05. Down The Drain
06. Bitten By The Wolf
07. Oh Yeah
08. Learnin' To Fall
09. Get It Up
10. Turnin' Left
11. Future In The Past
12. Bad Motor Scooter
13. My Generation
Dĺžka koncertu približne 97 minút
Bonusy:
Dokument
Rozhovory so skupinou
Dĺžka 60. minút
Fotogaléria
Bas gitarista Michael Anthony spustil svoj vlastný youtube kanál, Nájdete tam všetky druhy videií, na koncerte s Chickenfoot, zákulisie a iné.
Navštívte http://www.youtube.com/user/madanthonytv
Už sme počuli, že Chickenfoot na konci jari vydajú nové DVD. Chickenfoot prostredníctvom partnerstiev s americkými kinami, prinášaju toto dvd, ktoré bude mať premiéru aj v kinách. Takže je to živý virtuálny koncert. Celovečerný film bude predstavovať zábery na nové dvd a exklizívne zábery z doteraz nevzhliadnuteľnými bonusmi.
SPEVÁK SAMMY HAGAR ODMIETA AEROSMITH, PRÍPRAVA DRUHÉHO ALBUMU V APRÍLI
Zástupca speváka Sammyho Hagara odmieta fámu, že Sammy by mal nahradiť Stevena Tylera v skupine Aerosmith.
Manažér rockera Sammyho, odmietol správu o tom, že bývalá Van Halen hviezda by mala nastúpiť na voľné miesto speváka v Aerosmith. Gitarista Joe Perry a ostatný členovia Aerosmith hľadajú nového speváka, pretože pôvodný spevák Steven Tyler od roku 2009 prerušil účasť v kapele.
John Carter vtipkuje "Jeho Led Zep[pelin] hlas nie je v rozpore Aerosmith. Sammy je veľmi šťastný, že môže ísť do štúdia (so skupinou) Chickenfoot a začať prípravu nového albumu v apríli."
The Pulse of Radio priniesol novú správu ohľadom Chickenfoot. Chickenfoot pracujú na svojom druhom albume, podľa rozhovoru s gitaristom kapely Joe Satrianim pre BestOfWNY.com. Rocková super skupina, v ktorej je aj bubeník z Red Hot Chili Peppers Chad Smith a bývalí členovia z Van Halen Sammy Hagar, Mike Anthony a gitarista Joe Satriani vydali svoj debutový prvý album Chickenfoot v júni minulého roka a získal ocenenie zlatý album. Bubeník Chad Smith, aj keď teraz pracuje s Red Hot Chili Peppers, gitarista Joe Satriani povedal "My všetci štyria sme na rovnakej strane, pokiaľ ide o tento projekt. Všetci sme sa zaviazali robiť Chickenfoot číslo 2. V skutočnosti Sammy a ja už sme spolu začali písať texty."
Satriani dodal "Krása v tejto kapele je rešpekt, ktorý máme pre jeden ďalší čas a úsilie v kariére. Chystám sa na turné Hendrix Experience, ktoré sa uskutoční budúci mesiac a píšem materiál na nové album, Sammy je zaneprázdnený tým, že robí milión vecí naraz, Chad je späť s Red Hot Chili Peppers a Mike je predsa Mike."
BUBENÍK SPOMÍNA AKO SKVELÁ KAPELA CHICKENFOOT VZNIKLA
Včera bol zverejnený nový rozhovor s bubeníkom Chadom Smithom, rozhovor bubeník poskytol na gala večeri Musicares. S veľkým nadšením Chad hovorí o svojom pôsobení v novej kapele Chickenfoot, možnostiach v roku 2010 a o novom gitaristovi Red Hot Chili Peppers, Joshovi.
Presne tak ! Takže Chad, zatiaľ čo Red Hot Chili Peppers si užívali prestávku, nedávno si dokončil svoj "vedľajší projekt", ktorý sa ukázal byť pomerne úspešný, malá skupina s názvom "Chickenfoot" (Tak sa volá skupina pozostávajúca z Chada, Sammy Hagar, Michael Anthony z Van Halen a gitarový virtuóz Joe Satriani). Mohol by si nám v krátkosti povedať, čo to bolo ?
Oh, Nick, to bol výbuch ! To bol najväčší dôvod robiť hudbu, alebo založiť skupinu. Boli sme len priatelia, ktorý skončili veľké obdobie a naozaj hudba bola takmer rovnaká k nám, jednoducho s niečím vyjsť von. Práve sme mali dobrý čas na hranie hudby, ktorú sme milovali a vyrastali na nej. Poznám Sama, (pauza na premýšľanie), vieš 6 rokov, ide to na 7 práve. Vždy sme hovorili o hraní hudby spoločne. Potom sme mali šancu to urobiť, viete, Mike je skvelý. Prostredníctvom Sammyho som sa stretol s Mikeom. Proste to bolo stavanie a stavanie a potom sme dostali Joea a začala to byť skutočná kapela. A mali sme tak zábavný čas, viete.
Je lepšie hrať so svojimi priateľmi ?
Áno ! začalo to ako vtipná vec a potom to zostala zábavná vec. Niekedy, viete, začína to ako zábava a potom je to vážne, robíte album, potom ďalšie prvky vstupujú do hry, musíš cestovať, to a to. Práve sme si vychutnávali robiť hudbu, cestovali sme a mali sme sa skvele.
To je skvelé ! Nie ste žiadny cudzinec pre nahrávanie albumov. Mali ste pár veľkých návratov k vašej každodennej práci (s Red Hot Chili Peppers), ale táto nahrávka nebola so skupinou, s ktorou by ste hrali predtým, takže boli ste prekvapený, že je to tak úspešné ?
Dobre, skúste nemať očakávania, pretože viac krát môžete spadnúť dolu, viete ? Ale myslel som, že to bude zaujímavé. Po pesničkách, po nahrávaní toho a po vypočutí aká dobrá je to nahrávka a ako to znie a ako to dopadlo, som si pomyslel "Vieš, niekto na tomto pracoval. Sú tam ľudia, ktorým sa to naozaj bude páčiť, pretože je to skutočné, poctivé." Nebola to len nejaká "super skupina", ktorá sa dala do kopy za zaručených dôvodov. Bolo to naozaj niečo veľmi ekologické a dúfam, že ľudí to naozaj pozdvihlo. Myslel som, že to bude dobré, ale nemyslel som si, že to bude rovnako úspešné ako to bolo (Album bol na 4. mieste v rebríčku predajnosti za prvý týždeň) a získal ocenenie ako zlatý album. Bolo skvelé vidieť ľudí ako prichádzajú a bavia sa, rovnako to bolo aj na koncertoch. Takže som bol naozaj príjemne prekvapený.
Skvelé !
Áno.
Na konci, boli ste na rázcestí a museli ste ísť na chvíľu svojou vlastnou cestou. Boli to tak trochu smutné chvíle, keď ste sa musel vrátiť do Red Hot Chili Peppers ?
(Povzdychnutie) to bolo. Bolo to trochu sladko horké, viete, pretože sme vedeli, že sme prestali hrať, hlavne preto, že som musel ísť písať a skúšať s Red Hot Chili Peppers znovu. Bol som nadšený, ale bol som trochu smutný, pretože vždy, keď niečo je zábava chcete to robiť, viete ? Ale vedel som, že v budúcnosti budeme robiť ďalšie veci, viac hudby, napadlo ma "Ach, to nie je koniec" sme si dali len prestávku, tak to je dobré.
Počas turné, hrali ste covery niektorých z vašich obľúbených klasických skladieb ako "My Generation" a hrali ste trochu "Immigrant Song".
Áno, tiež sme mali pieseň Deep Purple.
Áno, a viem že nebudú žiadne cudzie veci s Red Hot Chili Peppers, pretože ste preberali niektoré piesne Ramones a "They're Red Hot", čo je vlastne pomerne stará pesnička. Takže čo to bolo, len krúženie okolo vašich obľúbených songov ?
Správne, to bola zábava, vzali sme svojich obľúbených hrdinov, viete, mali sme malý úryvok "Purple Haze", úryvok "Immigrant Song," a mali sme "Rock & Roll", dokonca sme hrali aj "Highway Star" od Deep Purple, hrali sme jedenu zo Sammyho starých piesní Montrose.
"Bad Motor Scooter!"
Áno, "Bad Motor Scooter", ja som len veľkým fanúšikom hudby a týchto piesní. Bolo to veľa zábavy, nechcete robiť covery úplne správne, chcete vyskúšať a urobiť si ich vlastnou cestou, splnili sme to. Bolo to v správnom duchu, to je vždy dôležité, aby ste vedeli, ak chceš robiť "My Generation", môžeš sa nechať inšpirovať, a ste na koľaji "Keith Moon".
Áno, to bolo dosť bláznivé.
Neviem ako sa to stane, zvyčajne je to tak !
Je to naozaj čudné, pretože ste ako mierny bubeník (vtipne povedal, Chad je známy ako jeden z najťažších bojovníkov v podnikaní).
(smiech) Áno, som !
Nedávno ste sa podieľali na akcií drum kanála na výstave NAMM, ale vy ste bol jeden z najznámejších opakujúcich sa hostí. Mohli by ste niečo povedať o Drum Channel a čo to je ?
Drum Channel je webová stránka, ktorá bola zriadená Donom Lombardi, ktorý je vlastníkom DW Drums v Oxnard.
Ja som veľmi dobre oboznámení s ich produktmi (smeje sa).
Áno, on bol vždy veľmi náruživý o vzdelávanie, jednoducho to naozaj zahŕňa celé "internetové" veci. Tak založil stránky s názvom Drum kanála http://www.drumchannel.com. Poznal som ho trochu, pretože som používal na hranie ich pedále, ale ja som ho stretol a jednoducho sme sa zhodli. Tak sa mi naozaj páčilo to, čo robí a on ma požiadal, aby som bol súčasťou. Je to pre mňa a Terryho Bozzio a pár ďalších ľudí, my sme tak trochu ako súčasť Drum kanála. Tak mi dal vlastnú show a povedal "robte, čo chcete" a tak som sa porozprával s inými bubeníkmi, hráme, skúšame, je to naozaj voľné, pretože na internete môžete robiť čokoľvek. Myslím, že je to skvelé miesto pre hudobníkov zdieľať svoje myšlienky, jednoducho ísť ďalej, robiť ďalšie zaujímavé veci. Naozaj to podporujem a hocičo, či ľudia chcú hrať na bicie alebo hľadať niečo mimo hudby, alebo založiť skupinu, som pre.
To je skvelé! Keď už sa stále hovorí o Drum Channel, spomenuli ste Terryho Bozzio, som si istý, že vieš, že má pomerne veľkú sadu, sada Chada Smitha vyzerá naozaj minimálne. Chceli ste sa niekedy rozšíriť na takú veľkú sadu ?
Terry je ako malý orchester - vlastne skôr ako veľký orchester (smiech).
A vieš čo, on vzal biciu súpravu na tak neuveriteľné miesto, mám úctu k nemu, to čo urobil pre tento nástroj. Je to jednoducho skvelý človek, on je tak múdry, jednoducho príma. Je to proste fantastický bubeník, hudobník, skladateľ a všetko ostatné. Ja jednoducho nebudem vedieť, čo robiť so všetkými tými bicími súpravami ! (smiech)
Ja by som nevedel, čo robiť s tým. Viem, mám 5 práve teraz a ak by som chcel vziať lepšie, možno by som pridal jedny alebo dvoje, ale práve teraz pracujem, takže robím. (smiech)
Môžeš si vziať lepšie ?
Áno, môžem si vziať o dosť lepšie ! Takže musím vytrvalo trénovať ! (smiech)
Ešte jedna posledná otázka, aby som ťa nechal ísť. S týmto novým albumom chalani idete novým smerom alebo len robíte novú hudbu ? Chad Smith: Je to nový smer, pretože máme nového gitaristu, Josh Klinghoffer, on je naozaj úžasný hudobník, takže to je samozrejme zmena. Ale je to tiež zmena, pretože máme nového člena v skupine, on je veľmi talentovaný, veľmi muzikálny. Je to čerstvé, je to zábava, každý je v dobrej nálade, každý prichádza s množstvom dobrých nápadov. Ja sa teším na to, čo prinesie budúcnosť. Viem, že to bude iné a vzrušujúce. Jednoducho, mám to naozaj rád, som šťastný, že vstávam každý deň a idem na skúšku, pretože viem, že niečo nové a skvelé sa stane, tak to hľadám, je to úžasné.
Znie to veľmi skvele ! Myslím si, že vzhľadom k tomu, že sme tu, mal by som sa Vás spýtať na večer. Čo pre Vás znamená pieseň, ktorú dnes hráte ? Hovoríte, že ste ovplyvnený Neilom Youngom ?
Áno, samozrejme ! Sme veľký jeho fanúšikovia, každý z nás. Hráme jeho pieseň, on hrá každý rok v San Franciscu "Bridge School Benefit", tiež sme to urobili pár krát. Je to fantastické ! Máme ho radi, bolo pre nás cťou byť súčasťou. Hráme pieseň s názvom "A Man Needs A Maid" uchopíme sa toho po našom, dúfam že sa mu to bude páčiť. (smiech)
Takže je to prvý krát, čo hráme s Joshom, len my štyria, takže to bude vzrušujúca noc pre neho.
Je to skoro ako stretnutie, alebo ako znovu prvé vystúpenie pre členov, pretože ste mali prestávku na chvíľu.
Áno, takže my sme to vzali pomaly. Jedna pieseň vo chvíli.
Jazdíte na ceste do grafov rozhlasového vysielania ako nová skupina.
(smeje sa) Áno, je to pravda, to sme my.
Ďakujem veľmi pekne, svetovo slávny Chad Smith.
Žiadny problém, bratu !
V najnovšom čísle časopisu Spark je článok o bubeníkovi Chadovi Smithovi. Prinášame Vám tento článok, môžete si ho prečítať.
Veľmi zriedka sa naskytne príležitosť k rozhovoru s umelcom z popredných priečok svetového rocku, ktorý nie je limitovaný časom, nad ktorým nestoja ľudia s gramofónmi a ktorý relaxuje v pohode domova... Odkiaľ to viem ? Najskôr som totiž Chadovi volal na mobil, ale hneď po spojení ma poprosil, aby som radšej zavolal na pevnú linku do jeho rezidencie v Malibu, kde sa mu vraj bude pohodlnejšie rozprávať. Poprednou témou nášho rozhovoru bol tentokrát album "Meet The Meatbats" formácia Bombastic Meatbats, nič menej populárny bubeník ochotne rozprával aj o Red Hot Chili Peppers a podelil sa tiež o spomienky na začiatky svojej kariéry.
Hovoríš, že v Chickenfoot ide o atmosféru 70. rokov, v Red Hot Chili Peppers zase o hranie s Fleom... o čo teda kráča v Bombastic Meatbats ? Nie je to pre teba skôr taká odpočinková záležitosť ?
V Meatbats je to samozrejme trochu volnejšie, pretože sa jedná o inštrumentálnu kapelu, kde mám viac priestoru, z jedného prostého dôvodu - nie je tu vokál. Za každých okolností sa ale snažím hrať to, čo mi k danej hudbe sedí najlepšie. Materiál na tento projekt vznikol predovšetkým z jammovania, chceli sme sa baviť. Hrať hudbu, ktorú milujeme a čerpať z nej energiu. Myslím že práve o to ide v Meatbats predovšetkým. Tvorí ju skupina priateľov, ktorá si hrá hudbu pre radosť, čiže jej forma je inštrumentálna, majú všetci možnosť roztiahnuť krídla. To je myslím hlavná vec, ktorá odlišuje túto kapelu od Chickenfoot i Red Hot Chili Peppers.
S členmi Meatbats ste sa stretli v kapele Glenna Hughesa. Nebol nahnevaný, keď jeho hudobníci začali niečo spoločne tvoriť za jeho chrbtom ?
Nieee... Glen je veľmi sebavedomý, už len pre to, že je predsa Glenn Hughes (smiech). Vlastne mu musím poďakovať, že som mal možnosť občas si s ním zahrať, poznať výborných muzikantov a samozrejme tiež nahrať pár albumov (naposledy "First Undeground Nuclear Kitchen"). Jeden krát pred nejakým koncertom Glenn meškal a tak sme začali s chalanmi len tak jammovať a bolo to moc dobré, naraz sa objavili vibrácie, ktoré sa stali základom pre vznik Meatbats. Povedal som : "Chalani, to vôbec neznie zle, bolo by dobré zložiť nejaké piesne a nahrať album !" A tak sme to urobili.
"Baked Potato" je klub, kde často vystupujete. Čo je to vlastne za miesto ?
Je to klub, kde sme odohrali najväčší počet koncertov. Boli sme i na turné po Japonsku, ale hráme hlavne v Los Angeles. Ten klub je vlastne našim domovom. Je to naozaj zvláštne miesto. Pravdepodobne sa jedná o najstarší jazzový klub v Los Angeles, je starý 40 alebo 50 rokov. Je fajn, že sa ani moc nezmenil. Možno tam niečo vymaľovali, ale inak vyzerá stále rovnako. Páči sa mi tam, pretože mám pocit, ako by som hral u niekoho v pivnici. Máte v Európe pivnice ?
No, jasne
Pod domom, tiež podzemné priestory ? No tak ten klub vyzerá ako pivnica niekoho domu v štáte Indiana... malinké miesto ako stvorené hlavne pre hudobníkov. Dominuje tu jazz, so svojimi kapelami sa tu objavujú hudobníci typu Allana Holdswortha. A všetko, čo tam servírujú k jedlu, sú pečené zemiaky. To je celé menu. Alkohol a zemiaky, nič iné (smiech). Berieme tam svojich kamošov a skvelo sa bavíme. Nahrali sme tam dokonca jeden koncert, pretože sa tam cítime naozaj skvelo.
Nedávno si bol konzulantom počítačovej hry Guitar World Tour. Hovoril si, že je to vynikajúci spôsob ako prilákať mládež k hraniu na bicie. Sám si vraj začínal bubnovaním na prázdne krabice ?
Samozrejme, boli to krabice od nanukov. Máme v Amerike také guľaté. Bola to prvá vec, na ktorú som bubnoval. Hneď od začiatku som mal to najlepšie vybavenie (smiech). Môj brat je o dva roky starší ako ja a je veľkým hudobným fanúšikom, takže som bol veľmi ovplyvnený tím, čo sám vtedy počúval. Začal som hrať už v siedmych rokoch (vtedy na tie kartóny), ale ubehlo veľa času, než som sa dostal k niečomu lepšiemu. Rodičia usúdili, že ma to naozaj skutočne zaujíma a kúpili mi také gumové náhražky, čo ma okamžite znudilo. "Nechcem hrať na žiadnu gumu, chcem poriadne bicie, chcem do niečoho mlátiť!" Dohodol som sa s rodičmi, že ak dám dokopy 80 až 100 dolárov, prispejú mi druhú polovicu, aby som si mohol kúpiť bicie za 200 dolárov. A tak som čistil od snehu príjazdy k domu a preto, že zima v Michiganu býva veľmi bohatá na sneh, veľmi som sa s lopatou namakal - ale nakoniec som si nejaké peniaze našetril. Pokiaľ si dobre pamätám, moja prvá zostava stála 160 dolárov. Jednalo sa o Slingerland zlatú, lesklú a mala všetko. Bolo mi tak 9 rokov.
Pokiaľ si spomínam, tak si ako 10 ročný chlapec založil spolu so svojím bratom svoju prvú kapelu Rockin" Conspiracy...
Chlapče, vidím že si svoju domácu úlohu urobil naozaj poctivo... máš pravdu! Rockin" Conspiracy (hudobník to vyslovuje hrozným "heavymetalovým" hlasom a prepuká do smiechu). Bolo to okolo roku 1970 a my sme hrali také veci, ako "Fire" Jimmiho Hendrixe - mimochodom fakt strašná verzia - hrali sme "Glorie", "Smoke On The Water", "Light My Fire", skúšali sme i "Stairway To Heaven", hneď ako sa pieseň objavila v rebríčkoch... hrali sme také country, vlastne sme hrali všetko. Mali sme tiež aj niekoľko vlastných skladieb, ktoré ale boli fakt špatné. Nehrali sme ani skutočné koncerty, len na rôznych akciách, či už v škole alebo na oslavách môjho otca v práci, maximálne pre 50 ľudí. Skúšali sme u nás v pivnici, kde sa vždy nahrnuli susedia. Nefungovali sme ako typická skupina, ale bola to zábava.
Vraj si potom hral vo formáciach Tilt, Tyran a Terence. Je to pravda ?
Súhlasím s Tyran a Tilt, ale to tretie mi nič nehovorí. Možno ide o Toby Redd, alebo nie ?
Toby Redd nie je treba spomínať. Práve som počúval vaše album "In The Light".
Skutočne ? Kde si do čerta vzal našu nahrávku "In The Light" ?
Kúpil som vinyl na Ebayi, ale musím zo smútkom povedať, že stál veľa.
Dolár ?
Sedem dolárov
Och, tak to je v pohode (smiech). Nikto to nemá, nikto to nekupuje, nemôžem uveriť, že si to zohnal.
Album Pharaoh "Poin Of Entry", je tiež k zohnaniu na Ebayi. Je možné ju kúpiť za 9,99...
"Poin Of Entry"! Áno" Obrázok vyzerá ako svadobné oznámenie... Nepočul som to cez dvesto rokov, ale nebudem s tebou súhlasiť. Nie je to dobrý album, určite by sa ti nepáčila (smiech).
Ale je to tvoj fonografický debut...
Neviem, či sa to tak dá nazvať. Vyšlo to u nejakej dedinskej firmy. Ani neviem, či to bola skutočná gramofónová firma. V detroitu bol jeden šialený človek, majiteľ veľkého amfiteátru nazývaného Pine Knob. V lete tam hrali všetky veľké rockové kapely. Usúdil, že je schopný zorganizovať kapelu tak dobrú, ako boli Moody Blues, Santana alebo Journey. Dal dokopy pár ľudí a ja som bol jedným z nich. Cvičili sme celú zimu, odohrali len jeden koncert a ...bolo to strašné. Ale na druhú stranu to bola pomerne užitočná skúsenosť.
Skutočný debut na albume vtedy prišiel až v roku 1986 s Toby Redd. Prečo to skončilo, keď ste mali kontrakt s RCA a hrali ste vtedy módny melodický hard rock ?
Rozpadlo sa to preto, že to bol len vedľajší projekt. Dali ho dokopy kolegovia z iných detroitských kapiel, pretože sme boli kamaráti a chceli sme hrať spolu. "Čo robíš? Hráš? Ja tiež. Založme kapelu!" Nevyšlo to ale bohužiaľ, najlepšie. Po Toby Redd som hral, veľmi krátko, v kapele Purple Gang. Bolo to pred Red Hot Chili Peppers, ale stále v Detroitu. Jednoduchý rock"n"roll, trochu v línií Toby Redd. Odišli sme do Toronta a nahrali tam album, ktorý ale nikdy nevyšiel. Netrvalo to dlho a potom som sa presťahoval do Kalifornie.
Anthony Kiedis vo svojej knihe napísal, že si sa tam vydal, pretože si sa chcel stať "hercom kladných úloh"...
Nemám tušenie, odkiaľ sakra túto informáciu vytiahol. Nie je na tom ani slovíčko pravdy. Neviem, kto mu také hlúposti povedal. Naposledy sa ma tiež niekto pýtal: "Oh, ty si bol herec ?" a ja: "Nie, ale prečítal som si to v Anthonyho knihe!" Nemôžeš veriť všetkému, čo sa píše. Ale to vlastne vieš, však si novinár.
Práve opravujem...
(smiech) Keď som prišiel do Kalifornie, na niekoľko mesiacov som sa zapísal do hudobnej školy Musicians Institute - populárne miesto, stále aktívne. Chodil som tam a zároveň pracoval. Pomáhal som trochu u videoklipov a o štyri mesiace neskôr ma kamarát odporučil do Chili Peppers.
Chodil s dievkou, ktorá sa volala Denise Zoom a tá bola skôr partnerkou Johna (Fruscianteho), s ním zostali po rozchodu priatelia. Povedal jej, že pozná maniaka, čo si "dáva bicie na raňajky". Ona to zopakovala Johnovi a on mi potom zavolal.
Pamätáš si prvú skúšku ? Bol si jedným z mála kandidátov, ktorého zaradenie Fleaho nevystrašilo...
Neviem, ako tomu bolo v iných prípadoch, ale pokiaľ ide o mňa, v skutočnosti som Chili Peppers vtedy ani moc nepoznal. Je treba vziať do úvahy, že v roku 1988 mali na konte síce 3 albumy, ale dosť undegroundové, populárne boli skôr medzi študentmi vysokých škôl a ich albumy sa zrovna moc dobre nepredávali. Vedel som o nich a kamarát čo mi ich odporučil, hovoril, že si ich zamilujem, že by mali byť funkovi... Kúpil som si teda album, ktorý vyšiel u Emi, išlo o EP, "Abbey Road" s názvom, na ktorej prechádzajú cez ulicu len v ponožkách. Bola to doba, keď zrovna zomrel Hillel (Slovak, pôvodný gitarista skupiny) z kapely odišiel Jack (Irons, bubeník) a John práve nastúpil... Pamätám si, že som si zbalil bicie do auta a šiel do toho malého, zasraného miesta nazývaného Hully Gully v Silverlake, 15 minút od môjho vtedajšieho bytu. Keď som stál na parkovisku, práve mi v aute dohralo to ich album. Medzi inými zaznela i "Fire" od Hendrixa - "O.K" to poznám, to môžem hrať. Celkom fajn verzia, idem do toho! Keď som tam vošiel, hral tam ešte iný borec a nebol vôbec zlý. Keď odyšiel, sadol som si za bicie a prvé čo mi Flea povedal bolo "Hej, to sú tie tvoje raňajky ?" A ja na to "Čo ? O čom to sakra rozprávaš ?" Nebol som ani nervózny, ani nesmelý. Myslel som si, že bude celkom fajn si s tými chalanmi zahrať, ale moje dovtedy získané hudobné skúsenosti boli takého typu, že som bol ja vedúca osobnosť, ktorú ostatný nasledovali. Ja som určoval tempo, groove, zmeny - a rovnako som sa zachoval aj v tomto prípade. Začali sme jammovať a bola to výborná skúsenosť. Pozerali sa na mňa trochu zvláštne, pretože som vtedy vyzeral inak ako oni, poznáš to, dlhé vlasy a tetovanie... videl som, že na mňa pozerajú, ako na nejakého zavalitého metalistu z Detroitu, ale od prvej minúty nám to naozaj klapalo... a zostalo to tak už 21 rokov!
Práve nastupujú Red Hot znovu do akcie a už sa vraj uskutočnili i prvé nácviky, zatiaľ len ty a Flea ?
Áno, začali sme spolu cvičiť, ešte než som ukončil prácu s Chickenfoot, ale vo štyroch sme spolu len mesiac. Nehrali sme spolu dva roky, takže sa dávame znova dokopy, zbierame nápady a zatiaľ je to fakt dobré. Nie som schopný ti povedať, akým smerom to bude nasledovať, ale každý z nás má úsmev na tvári a dobre sa baví. Dúfam, že niečo bude hotové už budúci rok (2010 - rozhovor prebehol koncom jesene 2009).
Na youtube sa objavili dve vzácne pesničky od Chickenfoot, ktoré boli zaznamenané, keď členovia skupiny sa stretli a jammovali po prvý krát na javisku, vo februári 2008.
Joe Satriani v interview z NAMM 2010 prezradil budúce plány pre rok 2010.
17. februára vyjde jeho sólové dvd koncert, v apríli Chickenfoot vydajú dvd koncert, naozaj zaujímavé videá, naozaj skvelé bonusy, v skutočnosti veľmi zábavné a bláznivé, tak to príde.
Superskupiny boli moderné tak hádam pred miliónmi rokov, ale to neznamená, že dnes je to len preležaný archaizmus. Veď keď sa spoja tak invenční jedinci ako Sammy Hagar, Michael Anthony, Chad Smith a fenomenálny Joe Satriani, tak sa svet môže tešiť na dobrodružstvo s vlastnými názormi a odvážnymi víziami.
Už sme počuli, že Chickenfoot na konci jari vydajú nové DVD. Chickenfoot prostredníctvom partnerstiev s americkými kinami, prinášaju toto dvd, ktoré bude mať premiéru aj v kinách. Takže je to živý virtuálny koncert. Celovečerný film bude predstavovať zábery na nové dvd a exklizívne zábery z doteraz nevzhliadnuteľnými bonusmi.
Zástupca speváka Sammyho Hagara odmieta fámu, že Sammy by mal nahradiť Stevena Tylera v skupine Aerosmith.
The Pulse of Radio priniesol novú správu ohľadom Chickenfoot. Chickenfoot pracujú na svojom druhom albume, podľa rozhovoru s gitaristom kapely Joe Satrianim pre BestOfWNY.com. Rocková super skupina, v ktorej je aj bubeník z Red Hot Chili Peppers Chad Smith a bývalí členovia z Van Halen Sammy Hagar, Mike Anthony a gitarista Joe Satriani vydali svoj debutový prvý album Chickenfoot v júni minulého roka a získal ocenenie zlatý album. Bubeník Chad Smith, aj keď teraz pracuje s Red Hot Chili Peppers, gitarista Joe Satriani povedal 
